Kultúra

Kleňany si dlho udržali svoj pôvodný výzor z minulosti. Na Hornom konci dodnes stoja viaceré domy, ktoré sú podpivničené, so sedlovou strechou a vystupujúcim rizalitom.
V obci sa dlho zachovali remeslá a domáci priemysel. V 70-tych rokoch 20. storočia pracovalo ešte viac košikárov. Robili pekné ručné košíky, ktoré ženy nosili pri sviatočných príležitostiach ( v nich niesli napr. zákusky a vajcia na svadbu), košíky na chrbát, slamienka a cirokové metly. Konope ako základnú surovinu na tkanie–pradenie spracovávali na tkáčskom stroji. 

Z ľudových tradícií sa najdlhšie zachovalo chodenie na Lucie. Pozdravné texty chlapcov obsahujú viaceré cielenia, želania: v prvom rade vyjadrujú túžbu po hojnosti, sile a plodnosti.

Vyháňanie Kyseľa sa odohralo v podobe divadelného predstavenia ešte aj v 60-tych rokoch. Cieľom tohto zvyku medzi iným bolo, aby spolu s odetou slamenou bábkou vyniesli z dediny zdochlinu, chorobu, zimu i pôst a aby dievčatá vyháňajúce Kyseľ čím skôr vydali.
Takmer dodnes sa zachovalo koledovanie cez vianočný pôst a nosenie oblátok.

Dlho si udržali aj svadobné zvyky: dôležitým momentom bolo nosenie koláča tzv. radostníka.
Bol najviac ozdobeným svadobným koláčom – blyšťali sa na ňom sviečky a prskavky – ozdobili ho konármi, farebnými papiermi a družba ho niesla na hlave k ženícha, keď išla i nevesta. Na koláči umiestnené konáre symbolizovali strom života a plodnosti, každý musel z neho jesť.

Tento zvyk Kleňančania predvidli r. 1943 aj na Hontianských dňoch v Šahách a v roku 2006 na Národnostnom festivali v Dunajskej Strede. Ľudový kroj bol v obci zachovaný do r. 1950. Ženy nosili hladkú košelu s nazberanými rukávmi, na prusliak s výstrihom si vo sviatok dávali bielu vyšívanú, čiernu či farebnú šatku. V zime si obliekali kabát podobný fraku. Pod spodné sukne si dávali farebný pendel. Zástera tzv, „szakácska“ bola šitá z brokátu alebo plátna.

Dievčatá si vlasy zapletali vpredu do „dupéty“ vzadu do „brekoča“. Do I. svetovej vojny mladuchy chodili v čepci zdobenom farebnými stuhami a korálklami, neskôr čepce zamenili na rohovito uviazanú šatku. Na nohách mali čizmy či topánky s vysokou sárou. I mužské košele bohato vyzdobili. Súkenný lajblík zdobili striebornými gombíkmi, na gate si uväzovali „szakácsku“.

Ľudové pisene tak ako ľudový kroj z dediny dodnes opatrujú členovia miestneho speváckeho
zboru.

Od r. 2005 v obci je založené múzeum s bohatým národopisným materiálom.